Citoslovcia
1. Čo už viete
Neplnovýznamový slovný druh. Sú to slová - vety, vyjadrujú cit (jaj), vôľu (heš) alebo napodobňujú zvuky (cingi - ling).
Ak nezastupujú vo vete iný slovný druh, nemajú vetnočlenskú platnosť. Citoslovcia sa výnimočne môžu použiť napr. vo funkcii slovesa v prísudku vety (Ale o tom nikto ani muk! Žaba čľup do vody.).
Citoslovce (slovo - veta) stojí mimo vety či súvetia, preto je vždy od nich oddelené čiarkou.
Citoslovcia sa delia na:
vlastné -citové(ach, jaj, joj, ó, au, fuj, haha);
vôľové -(haló, aha, hej, hľa, pst, nate, hijo, ahoj, čao, pá, servus, zbohom, vitaj);
zvukomalebné - napodobňujú zvuky (bác, prask, kikirikí, klop, hav-hav, rups, brnk, fiú).
Citoslovcia sa ďalej delia na:
prvotné - pôvodné (ach, jaj, fuj);
druhotné - utvorené zo slovies (hľa, ľaľa);
utvorené z podstatných mien - (beda, prepánajána).
Viete, že...?
Pozdravy ahoj, čau... považujeme za citoslovcia.
2. Z pravopisu citosloviec
Interpunkcia pri citoslovciach
Vety s citoslovcami majú na konci zvyčajne výkričník.
Ach, to azda nie!
Hijo-heta, na koníčku, do Prešova po pšeničku!
Aj uprostred vety môžeme citoslovce zvýrazniť výkričníkom.
A on buch! A bol na zemi.
Písanie čiarky
Hej, nevideli ste Marka?
Nie, len Miša!
Ahojte, Hanka ,Eva, Soňa!
Ale: Vo vete: A on buch! A bol na zemi... (citoslovce buch je vo funkcii prísudku, preto nie je oddelené čiarkou)
Písanie osobitne a dovedna
V mnohých citoslovciach nie je písanie ustálené: hi-hi-hi/hihihi.
„Ku-kuk!“ volá kukučka. / „Kukuk!“ volá kukučka.
Zmeravené tvary píšeme dovedna:
Nevídali, Samko plače!
Dajsamisvete!
3. Štylistické využitie citosloviec
Citoslovcia sú expresívne slová a ako také sa nehodia do písomných prejavov objektívnych štýlov. Uplatňujú sa v subjektívnych jazykových štýloch - v hovorovom a umeleckom štýle. Nájdeme ich najmä v dramatickom rozprávaní, v dialógu alebo monológu postavy.